Poslucháčom propagandy sú v prvom rade emócie a nie akási pomyselná pevná stena logiky. To je presne to, čo robí z propagandy obrovskú hrozbu, ale zároveň to predstavuje jej najväčšiu slabinu, píše analytik Jacob L. Shapiro.
CIA, FBI a NSA 6. januára zverejnili zistenia o Ruskom ovplyvňovaní amerických prezidentských volieb. Jedným zo záverov správy je tvrdenie, že Rusko na ovplyvnenie kampane, s cieľom manipulovať voľby a dostať Donalda Trumpa do Bieleho domu, využilo zjavnú propagandu. Tento typ psychologickej vojny nie je ničím novým. Už po celé tisícročia protivníci v konfliktoch využívajú informácie, aby tak oslabili svojho súpera.
S príchodom novín, rádia a televízie sa sila propagandy zväčšila do takých rozmerov, že pre národné štáty sa stala prakticky jednou z najúčinnejších zbraní pre dosiahnutie cieľov v zahraničnej politike a diplomacii. Objavenie internetu a sociálne siete tento potenciál ešte rozšírili. Popri obrovských obavách súvisiacich s možnými škodlivými účinkami propagandy a nepravdivými správami, rozhodne stojí za to, obetovať nejaký ten čas pochopeniu podstaty tejto zložitej stratégie.
Čo je propaganda?
Oxfordský slovník angličtiny vysvetľuje slovo propaganda nasledovne: „Systematické šírenie informácií zaujatým a zavádzajúcim spôsobom za účelom presadenia istého politického pohľadu, či názoru.“ Jedná sa o veľmi všeobecnú definíciu, avšak hranica medzi tým čo je len písomný, či rečnícky prejav a tým, čo sa už považuje za propagandu, je zvyčajne nejasná. Práve odtajnená spravodajská správa zo 6. januára slúži ako dobrý príklad toho, že spomínaná definícia je neurčitá. V prvej vete záverov zo správy sa píše: „Ruské úsilie o ovplyvnenie amerických prezidentských volieb 2016 predstavuje najnovšiu ukážku dlhodobej túžby Moskvy o podkopanie liberálne demokratického poriadku, ktorý vedú Spojené štáty.“ Prevažná časť správy sa od takéhoto tónu zdržiava a sústredí sa na diskusiu o faktoch. Úvodnú vetu správy by však mnohí mohli označiť za spravodajsky cielené pomenovanie propagandy. Čo niekto považuje za propagandu, iný môže považovať za pravdu.
Autoritárna propaganda
Jednou z vlastností propagandy je, že jej zahranično-politické ciele sa vo všeobecnosti darí účinnejšie presadzovať autoritárskym režimom, než liberálnym demokraciám. Existujú pre to dva dôvody. Po prvé, autoritárske režimy ovládajú všetky politické orgány v štáte a taktiež médiá. V štáte, kde dochádza k značnej kontrole slobody tlače a prejavu, dokážu jeho čelní predstavitelia ako ruský prezident Vladimír Putin alebo čínska hlava štátu Xi Jinping uskutočniť informačnú kampaň so špecifickým zámerom. Môžu totiž očakávať, že celý štátny aparát, respektíve strana pod kontrolou diktátora budú spolupracovať na šírení tohto posolstva.
Stanoviskám spravodajských služieb o ruských zásahoch často chýba dôkaz kvôli ochrane zdrojov a metód. Jedna vec sa ale darí veľmi dobre – dokáže odhaliť jednotlivé médiá, ich vzťah s vládou v Moskve a jeho dosah na obsah spravodajstva. Takto to ale v Spojených štátoch nefunguje. Americké média nie sú jednoliate. Každý mediálny zdroj sa preto sa stretáva s rozmanitosťou názorov a rôznymi agendami. Občania si môžu sami zvoliť zdroj médií a stanovisko, ktoré považujú za presvedčivé. Rozmanitosť zdrojov médií bezprostredne oslabuje potenciálne účinky propagandy.
Druhý dôvod spočíva v tom, že ak sa liberálne demokracie pokúšajú využiť propagandu pre zahranično-politické ciele, obvykle nesprávne posúdia vzťah medzi princípmi, o ktorých chce liberálna demokracia presvedčiť inú skupinu a tým, čo táto skupina chce pre seba. S týmto síce zápasia aj autoritárske režimy, avšak pre liberálne demokracie to znamená jedinečnú výzvu. Jej zástancovia totiž neobhajujú len správnosť jej princípov, ale odsudzujú kohokoľvek, kto im protirečí. Autoritárske režimy sú celkovo viac pragmatické, pretože legitimitu čerpajú z iných zdrojov, ako z volebnej urny. Amerika spoločne s jej lídrami verí, že určité veci sú jednoducho dané – sú to všeobecné pravdy. To znamená, že každý by mal prijať politické slobody, ktoré ponúka liberálna demokracia. Američania sú presvedčení, že ak by túto pravdu dokázali poznať aj ľudia v iných krajinách, podporovali by pozície liberálnej demokracie. Američanom sa to podarilo počas studenej vojny, pretože ich argumenty presvedčili Poliakov, Estóncov a mnohých ďalších. Tieto predstavy sa však vo Vietname, či na Filipínach ukazujú ako oveľa menej účinné, pretože krajiny majú ešte stále v pamäti západný imperializmus a Západ podozrievajú z nekalých motívov. Spojené štáty dostali ťažkú lekciu v Iraku, Afganistane a vo Vietname. Pochopili, že ideály, ktorými žijú, nie vždy motivujú iných a že oprávnenosť amerických princípov nie je mnohým vlastná.
Propaganda liberálnej demokracie
Iróniou je, že chcená propaganda liberálnej demokracie je zväčša najúčinnejšia, keď jej výslovný obsah nesmeruje zhora. Najsilnejším druhom propagandy, ktorú liberálne demokracie využívajú, je výsledok žitia liberálno-demokratických spoločností. Dodatok k americkej spravodajskej správe poznamenáva, že Russia Today Youtube kanál ma od jeho vzniku v roku 2005 800 miliónov videní. V správe sa uvádza, že ide o hrozivý symbol rastúceho vplyvu ruskej propagandy vo svete. Pre ilustráciu, hudobné video piesne „Sorry“ od Justina Biebera zaznamenalo od roku 2015 sledovanosť až na úrovni dva a pol miliardy. Existuje dôvod, prečo nacisti zakázali určitý druh hudby a ľudia, ktorí žili v Sovietskom zväze a chceli si vypočuť albumy od Led Zeppelin alebo Alicea Coopera, po nich museli siahnuť na čiernom trhu. Hollywoodske filmy ako Casablanca mohli na divákovi zanechať oveľa hlbší efekt, než čítanie akokoľvek výstižného svätuškárskeho článku o ľudských právach. Práve tieto produkty liberálnej demokracie odjakživa tvoria najpresvedčivejší argument v ich prospech. Je to v ostrom protiklade k prísnej kontrole systému v autoritárskych štátoch, ktoré sa usilujú o monopolizáciu všetkých poznatkov a skúseností.
Prapaganda musí uspokojovať potreby
Liberálne demokracie však taktiež častokrát mylne predpokladajú, že efektivita propagandy súvisí s presnosťou šírenej informácie. Takto ale propaganda nefunguje. Ako raz napísal Hans Morgenthau: „Cnosť a pravda nezvíťazia len preto, že sa o nich bude hovoriť.“ Aby bola propaganda účinná, musí uspokojiť zásadné politické a emočné potreby jedinca, ktorý ju konzumuje. Nacistické Nemecko sa stalo známym príkladom využívania propagandy za účelom legitimizácie moci režimu. Nacistická propaganda by nefungovala, ak by Nemci neprehrali vojnu, nepodpísali ponižujúcu mierovú dohodu, nevzali by im územie, ktoré historicky Nemecku patrilo a nezdrvila by ich hyperinflácia a globálna kríza, ktorá premenila ich každodenný život na ponurú beznádej. Propaganda a potreba ideologického vysvetlenia toho, čo sa vlastne prihodilo išli ruka v ruke – nestalo by sa tak, ak by jeden zo spomínaných faktorov chýbal. Nemecko by sa možno ocitlo v celkom odlišnej situácii.
Prácou rozumu je dať emóciám zmysel
Ak má byť propaganda účinná, musí osloviť prostredníctvom istých politických a spoločenských právd. Toto je jeden z mála príkladov, kedy sa geopolitika a metafyzika prelínajú. Porozumieť tomu, prečo ľudské bytosti, pociťujú to, čo cítia, spolu so stále sa stále rastúcim dosahom moderných technológií, predstavuje obrovskú výzvu. David Hume v diele A Treatise of Human Nature napísal, že rozum slúži len ako otrok emócií a nikdy si nemôže robiť nárok na iné, než slúžiť a poslúchať. Hume tým chcel povedať, že ľudské činy motivujú emócie a nie chladná logika rozumu. Prácou rozumu je dať emóciám zmysel a cieľu, ktorý podnecujú priniesť konkrétnu podobu. Propaganda teda hovorí rečou rozumu, aj keď jej zámerom je zavádzať. Uvedomuje si ale, že jej poslucháčom sú v prvom rade emócie a nie akási pomyselná pevná stena logiky. To je presne to, čo robí z propagandy obrovskú hrozbu, ale zároveň to predstavuje jej najväčšiu slabinu. Lepšie vysvetlenie súvisu medzi tým, ako ľudia žijú a čo hovorí propaganda, ju môže veľmi rýchlo zbaviť sily.
Jacob. L. Shapiro je riaditeľom tímu analytikov v Geopolitical Futures, globálnej analytickej spoločnosti vedenej americkým politológom, spisovateľom a podnikateľom Georgeom Friedmanom.