Rusko a Európska únia nie sú len geografickými susedmi, ale ako tvrdí autor, patria do tej istej európskej rodiny.
Popisujúc množstvo historických udalostí poukazuje, že ruská a európska populácia sú vzájomne prepojené. Napríklad počas Francúzskej revolúcie našlo asi 300 tis. ľudí svoje útočisko v Rusku a počas druhej svetovej vojny bojovala táto krajina po boku USA a európskych demokracií.
Ako tvrdí autor, Moskva a Brusel sa dokážu zhodnúť na veľkom počte základných prvkov súvisiacich so súčasným systémom medzinárodných vzťahov. Obaja partneri obhajujú silnejšiu rolu OSN, ktorú zároveň považujú za najvýznamnejšieho hráča v oblasti peacekeepingu. Tým pádom obaja neschvaľujú unilaterálne ozbrojené akcie na medzinárodnom poli bez konzultácie a súhlasu svetového spoločenstva. Takáto spriaznenosť musí byť považovaná za dobrý základ pre akékoľvek ďalšie spoločné pozície, obranu spoločných záujmov a implementáciu spoločných krokov, konštatuje Entin.
Z ekonomického uhla pohľadu, medzinárodná konkurencia a novo sa objavujúce hospodárske mocnosti v juhovýchodnej Ázii taktiež tlačia na napredovanie rusko-európskej hospodárskej integrácie. Ak spoja svoje úsilie a zdroje, EÚ a Rusko budú schopné takýmto spôsobom podporiť model vlastného rozvoja, aký podporujú. Štúdia konštatuje, že zároveň to obom partnerom umožní efektívnejšie čeliť spoločne zdieľaným výzvam.
Ruskom vedená vojna v Čečensku bola pre vzájomné vzťahy EÚ – Rusko osudnou. Rusko sa stalo terčom kritiky, ktorá neutíchla až do 11. septembra 2001. Ako tvrdí Entin, od tohto momentu sa EÚ začala situovať do pozície učiteľa „nešťastného z výsledkov svojho žiaka, ale nekonajúceho nič s cieľom pomôcť mu.“
Po doznení tohto chaosu sa začali vzájomné vzťahy uberať inou cestou. Oba bloky sa dohodli na agende spoločného hospodárskeho priestoru, vonkajšej a vnútornej bezpečnosti, vedy a vzdelávania.
Autor však tvrdí, že toto historicky prvé partnerstvo medzi EÚ a Ruskom bolo zlyhaním. Konštatuje to na základe niekoľkých odporúčaní pre vytvorenie dohody o novom partnerstve medzi nimi:
Je dôležité jasne definovať, čo obe strany od seba vzájomne očakávajú, ako aj scenáre spolupráce v dlhodobom časovom horizonte.
Dohoda by mala obsahovať isté právne klauzuly, ktoré by priznávali občanom a podnikateľom konkrétne práva nezávislé od politickej moci.
Mali by sa prijať kroky vedúce k hlbšej integrácii.
Malo by dôjsť k vytvoreniu spoločnej štruktúry, ktorá by bola sprostredkovateľom spolupráce a zároveň by plnila funkciu prevencie pred prípadnými krízami.
Prof. Mark Entin je riaditeľom Európskeho Inštitútu v Moskve. Zároveň pôsobí na Štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve. Kompletný text jeho analýzy vo francúzskom jazyku si môžete prečítať na tejto linke.