EÚ môže podnietiť zmeny v Bielorusku tak, že mu ponúkne pomoc a užšiu spoluprácu. Trest v podobe prerušenia vzťahov s Minskom by zvrátil posun, ktorý sa doteraz podarilo dosiahnuť, tvrdí Igor Merheim-Eyre.
Igor Merheim-Eyre je vedeckým pracovníkom a koordinátorom projektov ERASMUS+ na University of Kent.
Nedávne 60. výročie Rímskych zmlúv nám pripomenulo úspechy (aj neúspechy) Európskej únie. Tisíce oslavujúcich Európanov vyšli do ulíc s vlajkami Únie, dokonca aj v metropole brexitujúcej Británie.
V Bielorusku však každoročný Deň slobody oslávili šedivým počasím, stovkami zatknutých a policajnou brutalitou voči pokojným protestujúcim. Tento deň asi najlepšie vystihuje fotografia staršieho muža, ktorého napadnú a odtiahnu traja na boj prichystaní policajti – jasná ukážka presily voči slabým a bezmocným.
Vedenie EÚ zväčša nekomentovalo nedávne protesty a zásah voči opozícii, no víkendové protesty neumožňujú Únii tváriť sa, že nič nevidí a nepočuje. Zatiaľ čo sa EÚ už nemôže nečinne prizerať, situácia v Bielorusku si vyžaduje opatrnú odpoveď. Prerušenie kontaktov ako v minulosti už schodným riešením.
Bielorusko aj bieloruská spoločnosť prechádzajú zmenou. Na toto zistenie sa človek nemusí pridŕžať oficiálnych vládnych správ. Stačí, aby sa prešiel po hipsterských baroch na Leninovej ulici v Minsku a porozprával sa s vysokovzdelanými mladými ľuďmi.
Bieloruská spoločnosť v tomto čase uviazla medzi politickou opozíciu, ktorá je jej do veľkej miery neznáma, a režimom, ktorý je zo zásady represívny. To ale nevyhnutne neznamená, že je nepopulárny. Snaží sa tak balansovať na tenkom ľade medzi Ruskom a Západom.
Musíme pochopiť, že protesty boli doteraz skôr odpoveďou na zhoršenie sociálnych podmienok v dôsledku zhoršenia ekonomiky, než proti režimu ako takému.
Analytici a tvorcovia politík v EÚ by si mali dať pozor, aby protesty neinterpretovali ako volanie po osobných slobodách. Ich príčiny skôr súvisia so sociálnym zabezpečením, ktoré posledné dve dekády stálo za popularitou Lukašenkovho režimu.
S rastúcou neschopnosťou režimu zaisťovať sociálnu bezpečnosť rastú tiež obavy z Majdanom inšpirovaného povstania.
Nepochybne na to bude musieť EÚ skôr či neskôr reagovať. Na rozdiel od minulosti sa musí zdržať izolácie Bieloruska. Akékoľvek kroky na znovuzavedenie sankcií iba posilnia represívne sily, ktoré sa usilujú zastaviť zmenu.
Únia musí trvať na okamžitom prepustení pokojných protestujúcich a udržiavať otvorené diplomatické kanály v záujme bieloruskej spoločnosti.
Po prvé, technická spolupráca s Bieloruskom musí pokračovať. Spolupráca v oblastiach, akými sú ochrana hraníc a migrácia, pomohli po prezidentských voľbách v roku 2010 udržať životne dôležité komunikačné kanály otvorené.
Bieloruská pohraničná stráž z vlastnej vôle ukázala ochotu reformovať sa a dokonca zapojiť sa do otázok súvisiacich s ľudskými právami. To vyvoláva nádej, že sa podobné zmeny udejú aj v iných štátnych inštitúciách. Treba podporiť takéto neformálne a nespolitizované reformy, ktoré podporia postupné inštitucionálne zmeny.
Po druhé, Európska únia musí aj naďalej uplatňovať svoju „soft power“ tým, že podporí výmeny a cesty študentov. Najmä Erasmus+, ale tiež Horizont 2020 ponúkajú príležitosti na vytváranie väzieb medzi študentmi a akademikmi.
Nie je to len príležitosť, ako ukázať EÚ ako miesto tolerancie a slobody prejavu, ale tiež možnosť vyťažiť z vedomostí na svetovej úrovni. Veď Bieloruská štátna univerzita patrí medzi 2 % najlepších univerzít na svete.
Po tretie, je načase, aby EÚ uvoľnila obmedzenia pre Bielorusov cestujúcich do Únie. Je iróniou, že Bielorusko je vďaka nedávnemu rozhodnutiu poskytnúť 80 krajinám bezvízový styk na päť dní viac otvorené občanom EÚ, ako je EÚ otvorená Bielorusom.
Ak to EÚ myslí so zmenami v Bielorusku vážne, mala by sa prestať vyhovárať, že bezvízový režim je možný až po splnení podmienok v oblasti ľudských práv. Tento prístup je kontraproduktívny a zasiahne len občanov – teda tých, na ktorých by sme sa v nádeji na trvalú zmenu mali spoliehať najviac.