„Severoafrické revolúcie zmenili diskusiu o Európskej susedskej politike, ktorá sa vedie už skoro rok. Zmenila sa z marginálneho byrokratického procesu na ohnivú debatu, ktorá sa stala najvyššou prioritou EÚ.
Čo chýbalo v posledných mesiacoch sa konečne zjavilo – Záujem a politická vôľa urobiť skutočnú revíziu existujúcej stratégie. Zároveň však diskusia o susedstve úplne stratila svoju východnú dimenziu.
Toto fragmentované videnie okolia EÚ je veľmi krátkozraké. Kríza na juhu by mala byť podnetom na reflexiu aj ohľadom Východného partnerstva (EaP). Taktiež je to možnosť pozrieť sa na politiky EÚ voči Rusku z nového uhla.
Stabilita na východe si tiež zaslúži pozornosť
EÚ sa už jednoznačne naučila, že destabilizácia blízkeho pohraničia môže mať veľký vplyv na prosperitu a bezpečnosť členských krajín. Avšak malá pozornosť sa venuje tomu, že zoči voči kríze v oblasti južného susedstva sa stabilita na východe sa stáva ešte dôležitejšou.
Toto je najvýraznejšie v energetickom sektore. Z pohľadu ohrozenia dodávok fosílnych palív z Líbye a možno aj z Blízkeho východu sa dôležitosť dodávok z Ruska a kaspických krajín ako Azerbajdžan, Kazachstan a Turkmenistan zvyšuje.
V posledných rokoch sa táto možnosť získavania surovín stala v energetickej politike EÚ menej dôležitou. Teraz môžeme očakávať čiastočný obrat v tomto trende. To však znamená, že je nutné odpovedať na niekoľko základných a relevantných otázok: Aké infraštruktúrne riešenia dopravy energetických surovín z tohoto regiónu sú najvyššou prioritou pre EÚ? Ako možeme previazať tamojších producentov s trhom EÚ? Nájsť odpovede na tieto otázky si bude vyžadovať oveľa väčšiu angažovanosť EÚ ako tú, ktorú preukázala v posledných rokoch.
Zamerať sa na prevenciu
Udalosti na juhu ukázali, že autokracie nie sú až tak stabilné ako sa zdá. Vybudovať demokraciu na ruinách upadajúcich režimov je veľmi zložitá, riskantná a náročná úloha. Lekcia, ktorú nás to učí v súvislosti s Východným partnerstvom, je jasná: Oplatí sa posilňovať krehké demokracie a vyhnúť sa tam pokračovaniu autoritárskych trendov.
Inými slovami: Je lepšie zamedziť vzniku autokracie kde je to len možné, ako sa potom neskôr zaoberať povstaniami proti autokratickému režimu.
V oblasti Východného partnerstva sú minimálne tri nestabilné demokracie – Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko. V prípade týchto krajín by preventívne opatrenia znamenali napríklad väčšiu angažovanosť v spolupráci so spoločnosťou danej krajiny (otvorením intra-EÚ programov, poskytovanie štipendií, atd.) a asistencia pri budovaní inštitúcií, ktoré sú podstatné pre fungovanie demokracie.
Primárne je však nevyhnutné ponúknuť týmto krajinám takú ponuku, ktorá bude dostatočne atraktívna na to, aby motivovala dotyčné krajiny na začatie spolupráce s EÚ. V prípade krajín Východnej Európy existujú dve veci, ktoré môžu fungovať ako účinný stimul: zrušenie víz a otvorenie trhu EÚ v tých sektoroch, ktoré sú atraktívne pre ekonomiky východných krajín, hlavne poľnohospodárstvo a služby.
Byť pripravený na krízu
Prvá reakcia Bruselu a členských štátov na vývoj v Afrike potvrdila prekvapivú pravidelnosť: EÚ je kritická voči autoritatívnym režimom, avšak ak domáca opozícia v týchto krajinách povstane v najlepšom prípade stojí Brusel bezmocne na jednej strane a často dokonca začína v mene stability obhajovať status quo.
Takáto politika je kontraproduktívna aj v prípade Východného partnerstva. V poslednej dekáde sa domáce protesty a revolúcie ukázali ako najväčší „demokratizačný“ nástroj v regióne. V spomínaných troch krajinách viedli k oslabeniu autoritárskych praktík (2003 v Gruzínsku, 2004 v Ukrajine a 2009 v Moldavsku).
Okrem toho, na rozdiel od revolúcií na juhu, v každej z týchto krajín žiadna strana nesiahla k násiliu a žiadna z týchto kríz neviedla ku humanitárnej pohrome alebo masovej imigrácií. EÚ teda musí zobrať na vedomie tú možnosť, že revolúcie a destabilizácia je súčasťou demokratických procesov, ktoré podporuje.
Pri afrických revolúciách (a tak isto ako to bolo s „oranžovou revolúciou“ na Ukrajine), nebola EÚ schopná formulovať jasný politický odkaz a poskytnúť dodatočnú finančnú podporu krajinám, kde boli autokratické vlády zvrhnuté demnštráciami a potom stáli na prahu transformácie. Táto situácia EÚ kompromitovala a nemala by sa opakovať.
Je čas nakresliť jasnú hranicu pri spolupráci s režimami
V neposlednej rade revolúcie v Severnej Afrike donútili EÚ pozrieť sa na svoju spoluprácu s autoritatívnymi režimami – čo je základná otázka týkajúca sa Východného partnerstva a vzťahov EÚ a Ruska – vo viac cnostnom svetle.
Doterajšia politika – držať sa vznešených princípov a potom akceptovať praktiky, ktoré im odporujú – sa ukázala byť pre EÚ škodlivá. Viedlo to de facto k ďalekosiahlemu zlbíženiu EÚ s jej autoritatívnymi susedmi. Je to práve toto zlíbženie – oveľa intenzívnejšie než len rozumná spolupráca v dôsledku ekonomických a bezpečenostných záujmov – ktoré prispelo k diskreditácií EÚ a ponechalo ju s obmedzeným priestorom na manévrovanie v prípade afrických revolúcií.
Fakty, že väzby medzi politickou triedou EÚ a lokálnymi režimami sú príliš tesné a že peniaze európskych daňových poplatníkov boli využívané na podporu inštitúcií týchto režimov, že spolupráca na úrovni obyvateľstva bola realizovaná prevažne prostredníctvom mimovládnych organizácií, odborových zväzov, ktoré sú predĺženou rukou týchto vlád, vyšli na svetlo sveta a boli tvrdo odsúdené.
Bolo by pre EÚ vhodné, aby nazbierala odvahu a kriticky prehodnotila svoju politiku aj v prípade Východného partnerstva. Možno, že teraz je dobrá chvíľa pýtať sa otázky o vzťahoch niektorých európskych lídrov s ich ruskými partnermi a taktiež o princípoch pomoci, ktorá je poskytovaná autoritatívnym vládam a mimovládnym organizáciám v Arménsku, Azerbajdžáne a Bielorusku."
Celý text od Katarzyny Pełczyńska-Nałęczovej najdete tu.