Po stručnom vysvetlení súčasnej situácie autor analyzuje otázku, či bude medzinárodné spoločenstvo čeliť neštastnému výberu spomedzi alternatív ďalšej destabilizujúcej vojny (ako v prípade Iraku), alebo skutočnosti nukleárne vyzbrojeného Iránu.
Overhaus verí, že sa stále dá vyhnúť takémuto rozhodovaniu, aj keď to bude od Európanov vyžadovať viac kreatívnosti a flexibility. Načrtáva tri dôvody, pre ktoré nebolo predošlé úsilie Európy úspešné:
-
Hlavnými protagonistami konfliktu sú Washington a Teherán, čo je jedným z dôvodov, prečo sa Veľká Británia, Nemecko a Francúzsko vždy „považovali viac za mediátorov, než tých, ktorí by mali problém riešiť”.
-
Preferencie Washingtonu a Teheránu sú absolútne nezlúčiteľné.
-
Domáci kontext iránskej politiky nikdy Európanom ich úsilie neuľahčoval.
Nemecko a jeho európski partneri sa naučili, že medzinárodná jednota je vzácna hodnota. Zároveň je podmienkou pre možné vyriešenie konfliktu, rovnako ako akceptovanie faktu, že európska trojka nemôže nahradiť priame rozhovory medzi Teheránom a Washingtonom. Tieto lekcie by mali byť podľa autora analýzy doplnené väčšou flexibilitou a kreatívnosťou.
„Ruský návrh” by mohol byť ďalej rozšírený o Čínu a európskych partnerov, alebo jeho súčasťou mohlo byť kontrolované obohacovanie uránu v Iráne pod dohľadom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Podľa Overhausa je toto jedna z možností.
Autor uzatvára slovami: „ak sa máme vyhnúť spomenutej dileme medzi vojenskou konfrontáciou a nukleárne vyzbrojeným Iránom, nová „kontaktná skupina” bude musieť rozšíriť nielen stimuly, ale aj naozajstné bolestivé ekonomické sankcie”.
Plné znenie analýzy je dostupné v anglickom jazyku na tejto linke.