Smernica prvýkrát jasne definovala a kvantifikovala cieľ energetickej efektívnosti EÚ: „Únia v roku 2020 dosiahne spotrebu energie, ktorá nepresahuje 1 474 Mtoe (miliónov ton ropného ekvivalentu) v prípade primárnej energetickej spotreby alebo 1 078 Mtoe v prípade konečnej energetickej spotreby.“
Po pristúpení Chorvátska sa tieto cieľové hodnoty upravili na 1483 Mtoe, resp. 1 086 Mtoe.
Krajiny EÚ si stanovili indikatívne národné ciele pre energetickú efektívnosť, z ktorých ale vyplýva, že do roku 2020 plánujú dosiahnuť úspory primárnej energie len na úrovni cca. 16,4 % a úspory koncovej energie len na úrovni 17,7 % – teda nie celých 20 %, ktoré sú potrebné na splnenie celkového cieľa Únie.
Podľa analýzy trendov by sa EÚ mohla s využitím razantných politík energetickej efektívnosti a za predpokladu plného vykonania SEE znova ocitnúť na dobrej ceste k naplneniu svojho cieľa v roku 2020. Ak by sa to podarilo, každoročne náklady európskych domácností a odvetví boli nižšie približne o 38 miliárd eur, potreba investícií do výroby a distribúcie energie by sa znížila zhruba o 6 miliárd eur a približne 24 miliárd eur by sa investovalo do skvalitnenia našich obydlí a pracovísk, čo by posilnilo konkurenciu európskych odvetví a viedlo k lokálnej tvorbe pracovných miest.
V rámci usmernení k smernici, ktoré Komisia vydala začiatkom novembra, sa zamerala na najvýznamnejšie požiadavky z hľadiska budúcej energetickej politiky.
Verejné budovy a obstarávanie
V článku 5 sa vyžaduje, aby ústredné orgány štátnej správy členských štátov každoročne obnovovali 3 % z celkovej podlahovej plochy budov v ich vlastníctve a užívaní, ktoré nedosahujú minimálne požiadavky na efektívnosť v zmysle smernice 2010/31/ES o energetickej hospodárnosti budov, tak, aby sa dosiahla aspoň úroveň efektívnosti, ktorú pri uplatňovaní danej smernice stanovili.
Do konca tohto roka musia vypracovať a verejne sprístupniť zoznam všetkých relevantných budov ústredných orgánov štátnej správy, ktorými sú všetky orgány štátnej správy, ktorých právomoci sa vzťahujú na celé územie štátu.
V smernici sa za určitých podmienok vyžaduje, aby ústredné orgány štátnej správy obstarávali výrobky, služby a budovy s vysokou energetickou efektívnosťou v zmysle definície v legislatívnych aktoch EÚ, napr. smernice o udávaní spotreby energie (2010/30/EÚ), smernice o ekodizajne (2009/125/EÚ) o energetickej hospodárnosti budov (2010/31/ES) alebo programu Energy Star.
Komisia vo svojom pracovnom dokumente vysvetlila spomínanú „podmienenosť“. Ide napríklad o rozdiel medzi nákladovou efektívnosťou počas celého životného cyklu a hospodárskou uskutočniteľnosťou.
Povinnosti a alternatívne postupy
Polovica celkovej úspory, ktorá by sa mala prostredníctvom smernice dosiahnuť, pripadá na článok 7, ktorý vyžaduje, aby štáty zriadili povinné schémy energetickej efektívnosti alebo uplatnili alternatívne politické opatrenia na dosiahnutie konečnej hodnoty úspor energie u koncových odberateľov vo výške 1,5 % ročného množstva predanej energie.
Komisia vysvetlila, ako sa má počítať táto celková cieľová hodnota kumulatívnych a nových úspor energie, ktoré sa majú dosiahnuť počas trvania povinnosti (2014 – 2020), a ktoré štatistické súbory údajov možno použiť. Okrem toho môžu štáty túto hodnotu znížiť až o 25 % prostredníctvom štyroch konkrétnych možností, a to uplatnením nižších mier úspor, čiastočným alebo úplným vylúčením odvetví v systéme obchodovania s emisiami (ETS), zohľadnením určitých úspor na strane ponuky alebo započítaním úspor energie zo včasných opatrení od 31. decembra 2008, ktoré budú účinné aj v roku 2020.
Členské štáty sú tiež povinné stanoviť pravidlá účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií v prípade nedodržiavania vnútroštátnych právnych predpisov.
Energetické audity
Článok 8 ukladá členským štátom dve hlavné povinnosti: podporovať dostupnosť energetických auditov pre koncových odberateľov vo všetkých sektoroch a zabezpečiť, aby podniky, ktoré nie sú MSP, vykonávali energetické audity aspoň raz za štyri roky.
Na zabezpečenie harmonizovanej definície MSP a prístupu v celej EÚ si uplatňovanie tejto definície v praxi vyžaduje zohľadnenie konsolidovaných údajov o každom podniku, a to aj z iných členských štátov a mimo Európy. V dôsledku toho sa môže stať, že malé pobočky v niektorom členskom štáte budú musieť vykonávať energetický audit každé 4 roky, pretože nevyhovujú definícii MSP, a teda spadajú do kategórie veľkých podnikov.
Od povinnosti auditu sú oslobodené veľké podniky, ktoré uplatňujú systémy energetického alebo environmentálneho manažérstva.
(Inteligentné) Meranie a informácie o vyúčtovaní
V smernici sa vyžaduje, aby koncoví odberatelia elektrickej energie, zemného plynu, diaľkového vykurovania, chladenia a teplej vody mali individuálne meradlo za konkurencieschopnú cenu, ktoré presne zobrazuje ich spotrebu energie a poskytuje informácie o čase využívania energie (s výnimkami na základe technických a finančných dôvodov). Od začiatku roka 2017 sa táto požiadavka rozšíri na bytové domy a viacúčelové budovy s centrálnym zdrojom vykurovania/chladenia alebo so zásobovaním z centrálneho zdroja obsluhujúceho niekoľko budov
V článku 9 smernice sa priamo nevyžaduje zavedenie inteligentných meracích systémov (tomu sa venujú smernice tretie liberalizačného), no objasňuje, že ak štáty zavedú inteligentné meranie, začnú platiť viaceré povinnosti, ako napríklad aby boli inteligentné meradlá schopné merať elektrickú energiu dodanú do sústavy z priestorov odberateľa. Navyše pojem „koncový odberateľ“ by mohol zahŕňať nielen osobu, ktorá využíva elektrickú energiu, ale aj spoločenstvo vlastníkov v bytovom dome, ktorí nakupujú energiu spoločne.
Koncovým odberateľom s bežnými individuálnymi meradlami sa má minimálne každých 6 mesiacov oznamovať, koľko sa im bude účtovať za energiu, ktorú v poslednom období spotrebovali. Toto obdobie sa skracuje na každé 3 mesiace, ak o to požiadajú alebo sa uplatňuje elektronické vyúčtovanie.
Ministerstvo hospodárstva zverejnilo v októbri vyhlášku o postupe pri zavádzaní a prevádzke inteligentných meracích systémov v elektroenergetike na Slovensku. Počíta s inštaláciou približne 600 000 digitálnych elektromerov pri celkových nákladoch 90 miliónov eur. (EurActiv, 7.10.2013)
Premena, prenos a distribúcia energie
Podľa článku 15 majú štáty zabezpečiť, aby národné energetické regulačné orgány a prevádzkovatelia prepravných a prenosových sústav maximalizovali potenciál energetickej efektívnosti inteligentných sietí, vyhodnocovali a zvyšovali energetickú efektívnosť pri navrhovaní a prevádzke plynárenskej a elektrizačnej infraštruktúry a zabezpečili, aby tarify a predpisy spĺňali určité kritériá energetickej účinnosti a nebránili reakcii strany spotreby.
Členské štáty musia do konca júna 2015 posúdiť potenciál energetickej efektívnosti svojej plynárenskej a elektrizačnej infraštruktúry a stanoviť konkrétne opatrenia na jej zlepšenie.
Prioritou má byť prístup a využívanie kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie (KVET). Zdroje na strane spotreby, najmä reakciu odberateľov, sú dané na rovnakú úroveň s ponukou z hľadiska účasti na veľkoobchodných a maloobchodných trhoch.