Krajne pravicové strany sú dnes v parlamentoch minimálne pätnástich krajín EÚ. V troch prípadoch dosiahli v posledných voľbách viac ako 20 percent hlasov,, v piatich ďalších získali nad 10 percent.
Úspech krajnej pravice sa očakáva aj vo voľbách, ktoré sa uskutočnia v tomto roku. V Holandsku sa môže stať najsilnejšou Strana slobodných, vedená Geertom Wildersom.
Vo francúzskych prezidentských voľbách sa očakáva, že kandidátka Národného frontu Marine Le Pen postúpi do druhého kola. Jej výsledok môže uľahčiť strane preraziť aj v najbližších parlamentných voľbách – hoci kvôli dvojkolovej štruktúre sa volebný výsledok nemusí premietnuť do počtu získaných mandátov.
Ak sa budú v Taliansku konať predčasné voľby, dobrý výsledok môžu uhrať dva subjekty, ktoré minimálne niektoré aspekty programu radia ku krajnej pravici: Severná liga, a doteraz marginálne Talianske bratstvo.
V Nemecku je situácia špecifická. Tradičná krajne pravicová strana, neonacistická Národná demokratická strana, ostáva na federálnej úrovni marginálna. Nahor sa však tlačí relatívne nový subjekt, Alternatíva pre Nemecko.
Pôvodne vznikla v roku 2013 na požiadavke vystúpenia Nemecka z eurozóny. V poslednom čase však akcentuje tému, ktorá patrí k tradičnej výbave krajnej pravice: odpor voči imigrantom.
Nasledujúca grafika zobrazuje výsledky krajne pravicových strán v posledných dvoch voľbách (v prípade Bulharska a Grécka uvádzame, kvôli predčasným voľbám, po tri údaje).
Problém definície
Tabuľka samozrejme nie je kompletným prehľadom krajne pravicových strán. Vynecháva tie, ktorých výsledky sa pohybujú pod jedným percentom (ako rôzne falangistické subjekty v Španielsku, a pod.) Ako však ukazuje príklad Zlatého úsvitu v Grécku, či slovenskej ĽSNS, to nie je zárukou, že ich podpora môže v budúcnosti narásť.
Volebný výsledok sa tiež nepremieta automaticky do podielu na moci. Britská UKIP získala v posledných voľbách 12,6 percenta, no kvôli väčšinovému systému len jeden mandát. Vo Francúzsku zas Národný front v druhom kole pravidelne prehráva s kandidátmi podporovanými mainstreamovými stranami (grafika uvádza výsledok v prvom kole parlamentných volieb).
A nakoniec je tu problém definície. Zatiaľ čo pri niektorých stranách niet o priradení ku krajnej pravici väčších pochybností – neonacistická NDP v Nemecku, grécky Zlatý úsvit, či slovenská strana Kotleba – ĽSNS – pri iných je to zložitejšie.
Britská UKIP vznikla a vyrástla na požiadavke vystúpenia Británie z EÚ. Do programu sa však dostali aj témy typické pre krajnú pravicu (xenofóbia, nenávistná rétorika voči imigrantom). To isté platí pre niektoré prevažne regionálne strany – Flámsky záujem (Belgicko), či Severná liga (Taliansko).
V zozname sú aj strany, ktoré sa snažia zmierňovať rétoriku a rozšíriť si tým volebný zásah – Národný front, či Slobodní v Holandsku, alebo Rakúsku. Zaradili sme ich tam najmä pre pochybnosti, do akej miery ide o volebnú taktiku, a do akej je to zmena orientácie strany. Okrem toho, vo svojich národných volebných systémoch zastávajú pozíciu krajnej pravice.
Naopak, v zozname nenájdete subjekty, ktorých program či rétorika nemal v minulosti ďaleko od krajnej pravice – napríklad Slovenská národná strana. Hlavným dôvodom je, že v súčasnosti posúvajú pozície viac do stredu, a funkciu krajnej pravice v ich krajinách prebral väčšinou iný subjekt.