„Víťazstvo pre slobodu!“, napísala Marine Le Pen po júnovom referende v Británii. „Teraz sa musí rovnaké referendum uskutočniť vo Francúzsku a (iných) krajinách EÚ.“
Prieskumy zatiaľ nenaznačujú, že by mala Le Penová šancu zvíťaziť v budúcoročných prezidentských voľbách. No tento rok politických prekvapení nás poučil, že k prieskumom treba pristupovať s rezervou.
Le Penová sľubuje, že ak bude zvolená, bude s EÚ rokovať o nových podmienkach francúzskeho členstva. EÚ podľa nej zbavila Francúzsko autonómie v mnohých otázkach, vrátane migrácie, menovej a fiškálnej politiky.
Výsledok rokovaní chce potom predložiť Francúzom na posúdenie v referende.
Francúzsky odchod by však bol, na rozdiel od britského, ústavne zložitejší. Priamo v ústave krajiny sa píše, že „republika je súčasťou Európskej únie“. Prípadný „Frexit“ by si vyžiadal ústavnú zmenu, čo je podľa expertov zložité, no nie nemožné.
Podľa francúzskej ústavy môže referendum rozhodovať o návrhu zákona o zmene organizácie štátnej moci, reformách týkajúcich sa hospodárskej, sociálnej či environmentálnej politiky, alebo o súhlase s ratifikáciou medzinárodnej zmluvy.
Nič však nehovorí o vystúpení z medzinárodného zväzku, alebo zmluvy.
„Takže ak by vlád, alebo prezident, chceli dostať Francúzsko z Európskej únie, musela by byť upravená ústava“, tvrdí bývalý minister pre európske otázky Alain Lamassoure.
Súhlas parlamentu
O takejto zmene nemôže prezident rozhodovať sám. Podľa článku 89 ústavy by ju muselo schváliť najprv Národné zhromaždenie a Senát.
Potom by mohol prezident predložiť otázku na schválenie referendom, alebo trojpätinovou väčšinou Kongresu – teda spoločného zasadnutia oboch komôr parlamentu.
Tu by mohol Národný front naraziť. Vďaka dvojkolovým voľbám do parlamentu má strana len dvoch poslancov a dvoch senátorov, z približne 900 mandátov. Napriek tomu, že v prvom kole parlamentných volieb v 2012 dostala 13% podporu.
„Ak chce Marine Le Pen použiť článok 89, potrebuje silnú parlamentnú väčšinu… a na tejto otázke by ju nezískala“, myslí si profesor ústavného práva Philippe Cossalter.
Vlády sa však vždy týchto pravidiel nedržali. V roku 1962 navrhol prezident De Gaulle reformu volebného systému. Podporila ho väčšina voličov a reforma sa stala zákonom – aj bez toho, aby prešiel prijímaním v parlamente.
„Obrátil sa priamo na francúzsky ľud. Bola to revízia ústavy, no nepoužil postup pre revíziu, pretože vedel, že obe komory by boli proti“, vysvetľuje Agnes Roblot-Troizier, špecialistka na ústavné a európske právo na univerzite Sorbonne Paris 1.
„Právna komunita sa zhoduje, že to bolo z ústavného hľadiska ilegálne. Marine Le Pen môže byť v pokušení urobiť to isté.“
Podľa Roblot-Troizier, výsledok referenda by bolo ťažké ignorovať bez ohľadu na právne detaily, „pretože je vyjadrením národnej suverenity vyjadrenej priamym spôsobom, a to má v konečnom dôsledku takú váhu, akej musí prísna právna logika ustúpiť.“
Malá šanca na zvolenie
No úplne prvým nevyhnutným krokom je pre Le Penovú víťazstvo v májových prezidentských voľbách.
Podľa prieskumov by mala postúpiť do druhého kola. Podľa tých istých prieskumov by však v druhom kole mala prehrať s veľkým rozdielom.
Ak bude jej protikandidátom Francois Fillon, podľa posledných prieskumov môže vyhrať až s dvojtretinovou väčšinou.
Výsledok referenda
Ak by sa jej predsa podarilo dostať do Elyzejského paláca, a obísť súhlas parlamentu s referendom, stále to neznamená Frexit.
Podľa júlového prieskumu je 67% Francúzov, ktorí sú rozhodnutí hlasovať, za zotrvanie v EÚ, len 33% je proti. Ak však do úvahy vezmeme 21% nerozhodnutých voličov, väčšina za zotrvanie v Únii je slabšia – 53%.