Na konferencii SFPA (31.5.) minister zahraničných vecí aj dvaja štátni tajomníci hovorili o novej európskej politike Slovenska po výmene vlády. Zaujalo alebo prekvapilo Vás niečo z toho, čo tam odznelo?
Potvrdilo to môj dojem, že v slovenskej európskej politike je predsa len snaha nájsť rovnováhu medzi prorastovou orientáciou a konsolidáciou rozpočtu.
Ficova vláda je na jednej strane určite blízko napríklad k prezidentovi Hollandeovi a francúzskemu prístupu. Na druhej strane však stále reprezentuje tradíciu snahy udržiavať rovnováhu verejných financií. Zatiaľ mi nie je úplne jasné, aká je presne pozícia slovenskej vlády. Pravdepodobne je to dané tým že, ide o vyčkávaciu pozíciu, pretože rozhodujúci boj sa vedie medzi Francúzskom, Nemeckom a ešte niektorými inými hráčmi.
Slovensko je v zaujímavej pozícii, je snáď jediná krajina, ktorá je na jednej strane donorom pokiaľ ide o finačnú stabilizáciu eurozóny a na strane druhej je prijímateľom z európskeho rozpočtu. Možno to platí ešte pre Estónsko, Slovinsko je už čistý prispievateľ. Je to isté špecifikum a Slovensko má podobný prístup ako napríklad Poľsko a iné mladšie členské štáty, ktoré vidia vo veľkom európskom rozpočte a obzvlášť v kohéznej politike najdôležitejší nástroj generujúci rast. Slovensko má tiež záujem o disciplinovaný prístup pokiaľ ide o stabilizáciu eurozóny.
Reflektuje niekto v Nemecku istý posun, ktorý nastal s novou vládou a vyjadrením podpory francúzskemu prístupu?
Myslím si, že politická diskusia v Nemecku sa sústreďuje na to, čo sa deje vo Francúzsku, čo sa deje v krajinách, ktoré sú v eurozóne „ťažkými váhami“. Nemecko však v tejto situácii hľadá aj spojencov. Situácia nie je taká jednoznačná – tábor juhu a severu. Máme etatistickú vládu krajiny francúzskeho typu, fiškálnych konzervatívcov nemeckého typu a tretí tábor ambivalentných ako je Poľsko, ktorí majú iný názor napríklad na úlohu Európskej centrálnej banky. Oni podporujú flexibilný voľný trh. Čiastočne majú blízko k nemeckej stabilizačnej kultúre, ale majú anglosaský model centrálnej banky. Slovensko patrí tiež k tej tretej skupine ambivalentných. Nemecko má záujem, aby tí z tejto tretej skupiny neinklinovali príliš k Francúzom.
Do akej miery si myslíte, že súčasná kríza bude slúžiť ako voda na mlyn populistom? Bude podľa Vás a v širšom regióne strednej Európy znamenať nárast populizmu?
Prekvapuje ma, že zatiaľ sú volebné úspechy tzv. radikálnych populistických alebo euroskeptických strán pomerne slabé. Samozrejme sú niektoré spektakulárne prípady v členských štátoch eurozóny i mimo. Máme tu situáciu v Grécku, čo je ale špeciálny prípad, máme Francúzsko s Le Penovou a Holandsko, čo je veľmi dôležitý prípad. V strednej Európe boli skôr potvrdené fiškálne konzervatívne vlády. V Lotyšsku mali obrovské škrty a napriek tomu boli znovuzvolení tí istí. Vo Fínsku majú tzv. Skutoční Fíni (nedávno sa strana premenovala na „Fíni“, pozn. ed.) podľa prieskumu už najväčšiu podporu za sebou. Samozrejme sa môže stať, že to ešte len príde, pretože rôzne konsolidačné programy ešte len začnú fungovať, kríza sa tiež môže prehĺbiť. Vezmime si ale krajinu ako je Portugalsko. Kríza tam je silná, ale nedošlo tam k väčšiemu politickému zemetraseniu. A keď už prišlo k pádu vlády, napríklad na Slovensku, máte tu druhú Ficovu vládu, nový Smer, ktorý je skôr pragmatický.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré podporuje komunitárny princíp riadenia záležitostí v EÚ. Ako by sa malo dívať na avizované stretnutie štyroch krajín eurozóny (Nemecka, Francúzska, Talianska, Španielska), na ktorom sa má koordinovať postup po gréckych voľbách?
Ak hovoríme o nejakom jadre v EÚ, tak musíme rozlišovať medzi formálnym inštitucionálnym jadrom a politickými jadrami, tzn. rôzne konštelácie členských krajín, ktoré nejako pripravujú kompromisy. V Nemecku rastie presvedčenie, že hoci je nemecko-francúzska spolupráca nutná, nestačí. Čím ďalej, tým viac sa udomácňuje medzi ostatnými členmi skepsa, a to sme tu už mali, napríklad v období tandemu Schröder-Chirac. Už prvá vláda Merkelovej sa otvorila pre dialóg s menšími a strednými štátmi. Myslím, že teraz máme zase takú situáciu, kedy to chce nemecká vláda trochu diverzifikovať. Je tam dokonca snaha vtiahnuť krajinu, ktorá nie je v eurozóne – Poľsko. Nemecko bolo vždy otvorené tomu, aby sa poľský minister financií zúčastnil zasadania Euroskupiny, čo Francúzi nechceli. Summit s Talianskom a Španielskom je skutočne krok od nemecko-francúzskeho riešenia v novej politickej konštelácii. Otázka je, či budú ďalšie také iniciatívy.
Vo svojej prezentácii ste hovorili o fiškalizácii európskych politík, mohli by ste vysvetliť, čo ste tým mysleli?
Znamená to, že fakty, ako napr. stav národných rozpočtov sú oveľa väčšie a dôležitejšie určovacie faktory európskej politiky jednotlivých členských krajín, než pred 10-15 rokmi. Znamená to tiež, že napríklad v rozhodovacom systéme európskej politiky je inštitúcia ako ministerstvo financií kľúčovým hráčom. Klasicky to bývalo ministerstvo zahraničných vecí. Ministerstvo financií a centrály vlád, ako je v Nemecku úrad kancelára, sú oveľa dôležitejšie ako predtým. Toto je zas spojené s väčšou relevanciou pre domáce politiky. Otázka už znie – aké budú pre nás finančné následky a čo znamená pre fungovanie sociálneho štátu a škôl ak Nemecko musí v najbližšej dobe zaplatiť 4,5 miliardy eur? Nedávno zaslali nemecké spolkové krajiny otvorený list federálnej vláde, v ktorom komunikovali svoje obavy z možných dôsledkov fiškálnej dohody.
Je to aj otázka vplyvu krajiny – čím zdravšie verejné financie a lepšie plnenie fiškálnych cieľov, tým väčšia a váha a kredibilita štátu v diskusiách na európskej úrovni? Malo by to mať teoreticky aj tento efekt?
Samozrejme. Politická váha je závislá na hospodárskej sile, alebo na tom, či nejaká krajina potrebuje prvú pomoc. Vyrovnaný rozpočet je jeden z dôležitých činiteľov – nie však jediný. Tie posuny sme videli aj medzi Francúzskom a Nemeckom. Nemecko sa v neposlednom rade vďaka reformám sociálneho demokrata Schrödera (Agenda 2010) trošku emancipovalo od toho rýnskeho kontinentálneho modelu. Možno aj preto Schröder prehral voľby.