Belgický profesor Sven Biscop je naprieč Európou považovaný za jednu z vedúcich osobností akadémie v oblasti Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP).
Je riaditeľom programu Európa vo svete na belgickom Egmont Royal Institute. Vedie pravidelné prednášky na Collage of Europe v Brugách, University of Ghent, či Libera Università Internazionale v Ríme.
Rozhovor pre EurActiv.sk poskytol na okraj svojho vystúpenia o Európskej globálnej stratégii pre účastníkov tréningového programu Spoločná bezpečnostná a obranná politika pre krajiny Východného partnerstva. Podujatie organizovala Európska akadémia pre bezpečnosť a obranu, ktorej čestným odborným poradcom je aj prof. Biscop.
Európska globálna stratégia (EUGS), ktorá sa má postupne stať mantrou Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP) Európskej únie, bola predstavená verejnosti len niekoľko dní po tom, ako sa Briti rozhodli opustiť Úniu. Stratégia priam nakopla všetkých, ktorí sa SBOP venujú – od politikov, cez akadémiu, či inštitúcie EÚ. Ako hodnotíte skutočný vplyv Stratégie po vyše 10 mesiacoch jej existencie?
Akademický svet dnes už EUGS rieši len okrajovo. Samozrejme, v Bruseli a inštitúciách je Stratégia stále horúcou témou. No v porovnaní so Stratégiou z roku 2003 je sila EUGS v dnešnej EÚ omnoho menšia.
Aj keď ide o komplexný a celkovo dobrý dokument a Európska služba pre vonkajšiu činnosť strávila konzultáciami o jej obsahu veľa času, mnohí vidia kontrast medzi formuláciami v EUGS a skutočnou aktivitou EÚ v zahraničí, ktorá je omnoho skromnejšia.
Čo bude alebo by mohlo byť v súvislosti so spoločnou zahraničnou politikou EÚ agendou v nasledujúcom období, najmä v súvislosti s meniacim sa geopolitickým prostredím?
V tejto oblasti vidím 3 priority: Po prvé, kde sa ako Európania chceme vidieť v mocenskej hre medzi svetovými mocnosťami ako Spojené štáty, Rusko a Čína. Hráme túto hru po svojom, alebo sa jednoducho nesieme na vlne toho, čo sa deje okolo nás?
Po druhé, susedstvo EÚ. V EÚ vieme, čo zhruba chceme robiť na Ukrajine, otáznejší je juh a juhovýchod. Mnohé európske krajiny sú zapojené do koalície v boji proti teroristickej organizácii ISIS. No kto vie dnes v EÚ povedať, aké politické subjekty by sme chceli vidieť viesť Sýriu alebo Irak?
Po tretie, je potrebné sústrediť sa na európsku obranu.
Vidíte v nej praktické perspektívy?
Určite áno, nie však v rámci európskej dvadsať sedmičky, ale prostredníctvom istej centrálnej skupiny.
Spoločná obrana v porovnaní s minulosťou získala v tomto roku v rámci rozpočtu EÚ omnoho obsiahlejší finančný balíček. Čo EÚ prinesú vyššie výdavky na obranu?
2 percentá HDP, ktoré očakáva americký prezident alebo NATO sú nereálne a možno ani nepotrebné. Ak sa každá krajina dostane aspoň na európsky priemer, ktorý je v súčasnosti 1,5 percenta HDP, bolo by to schodné a podľa mňa aj dostatočné.
Myslím si, že to, čo skutočne potrebujeme, sú naše vlastné strategické subjekty: v ideálnom prípade spoločne zakúpené aj manažované ako celistvá jednotka. Prioritami by mohli byť Európska flotila cisternových lietadiel, Európska flotila dopravných lietadiel, Európská flotila drónov, či Európske vojenské satelity. Ide o súčasti, ktoré nás dnes robia priamo závislými na Spojených štátoch.
Ktorý z piatich navrhovaných scenárov možného stav Únie do roku 2025, ktoré v Bielej knihe o budúcnosti EU predstavila Európska komisia, by bol podľa Vás najvýhodnejšia pre rozvoj SBOP?
Najlepším scenárom by bolo, ak by sme sa ako celok posunuli všetci dvadsiati siedmi. No najpravdepodobnejším scenárom bude podľa môjho názoru tretí scenár: pravdepodobne vytvoríme akúsi základnú skupinu, jadro s pôvodnými šiestimi krajinami, plus Španielsko, Portugalsko a niektoré zo severských krajín . Tieto krajiny by potom mohli spolupracovať intenzívnejšie.
https://euractiv.sk/clanky/buducnost-eu/biela-kniha-o-buducnosti-eu-v-kocke/
Je v Bruseli citeľný odklon krajín Vyšehradskej štvorky od jadra „starej Európy“?
Vyzerá to tak. Vždy som si myslel, že najmä Poľsko by sa so svojou predchádzajúcou vládou stalo súčasťou takéhoto jadra. V mnohých oblastiach sa stali zaujímavým aktérom. Ale so súčasnou vládou sa to nestane.
Na druhej strane ale nepovažujem za želateľné, aby súčasťou dynamickej Európy neboli aj východoeurópske krajiny. Dnes sa však zdá byť nepravdepodobné, že by tam tieto krajiny chceli patriť.
https://euractiv.sk/clanky/obrana-a-zahranicie/v4-je-v-zahranicnych-misiach-eu-aktivna/
Veľká Británia bola často vnímaná ako krajina, ktorá sčasti spomaľuje ambície spoločnej spolupráce EÚ vo vonkajších a obranných záležitostiach. Ako bude vyzerať SBOP bez Spojeného kráľovstva?
Nie som jedným z tých, ktorí si myslia, že bez Veľkej Británie to bude plynúť hladko. Briti mali viac pripomienok k štruktúram a ústrediam. Ich názor na SBOP pripomínal Churchillove pohľady na európsku integráciu: je to výborné, choďte do toho, ale nie je to pre nás.
Briti budú naďalej bezpečnostnú integráciu podporovať, no nebudú mať záujem pripojiť sa. Perspektívne by sa teda dala urýchliť napríklad integrácia kapacít členských štátov EÚ.
A čo zahraničná politika? Budú chcieť Briti pretrhať väzby pomerne efektívnej spolupráce?
Zahraničná politika bude oveľa zložitejšia záležitosť. Pre EÚ bude dôležité udržať Britániu nanajvýš zapojenú, nakoľko predstavuje významného diplomatického hráča.
Zároveň si však myslím, že Británia masívne nadhodnocuje svoj diplomatický potenciál ako samostatná krajina. Jednou z možností, ako atmosféru balansovať, by bolo, že by si Spojené kráľovstvo ponechalo svoje kreslo v Rade pre zahraničné veci, no bez možnosti hlasovať.
Nakoľko ide o priestor, kde sa zahraničné politiky intenzívne pripravujú a diskutujú, Briti by ich mohli stále sledovať a akosi kopírovať. Formálne rozhodnutie v Rade by ale ostalo na dvasaťsedmičke.
Horúcimi témami, týkajúcimi sa európskej obrany, sú v súčasnosti užšia spolupráca EÚ a NATO aj tzv. koncept ťahania a zdieľania (pulling and sharing). Myslíte si, že členské štáty majú o ne dostatočný záujem?
Veľmi otvorene, v tejto oblasti ide podľa mňa o zdobenie okien.
Otázku spolupráce EÚ a NATO v oblasti vojenských schopností sa dá prirovnať k matrioškám. Tou najväčšou je NATO, menšia zahŕňa spojencov z krajín mimo EÚ a obsahuje článok 5. Ale vo vnútri je ďalšia, menšia matrioška. Tú tvoria len krajiny Únie, pričom mnohé z nich sú súčasťou NATO, ale majú ambíciu robiť aj niečo sami. Táto časť matriošiek nezahŕňa článok 5.
Matriošky môžu existovať samostatne, a to by nemal byť pre NATO – veľkú matriošku – problém. Práve naopak, ambiciózne matriošky, ktoré budú musieť niekedy konať aj samostatne, majú potenciálom vytvoriž pre NATO pridanú hodnotu.
Ak hovoríme o koncepte ťahania a zdieľania, debata je intenzívna, no existuje len veľmi málo príkladov skutočného zdieľania vojenských kapacít. Spolupracujeme medzi sebou, no priestor je omnoho väčší.
https://euractiv.sk/clanky/obrana-a-zahranicie/nato-zintenzivnuje-treningy-v-oblasti-kybernetickej-bezpecnosti/
Členské štáty ale zjavne nemajú o užšiu spoluprácu skutočný záujem. Môžu ich európske inštitúcie presvedčiť práve v bezpečnostných otázkach?
Možné to je, aj keď podľa mňa členské štáty v tejto oblasti stále lipnú na svojej iluzórnej suverenite. Z čisto vojenského hľadiska, aká je vojenská suverenita napríklad Belgicka alebo Slovenska? Ktoré operácie môžeme reálne robiť na vlastnú päsť?
V prípade Belgicka poznám odpoveď. Jedna vojenská operácia, ktorú robíme každý rok, sa uskutočňuje 21. júla. Je to sprievod na Belgický národný deň. Obrovská akcia, zapája sa až 3 000 ľudí, vrátane nášho námorníctva a letectva. A vyžaduje si len jedno americké aktívum: žiadame amerického veľvyslanca, aby sa na sprievod prišiel pozrieť. A tam to končí.
Dnes už bez podpory iných v oblasti bezpečnosti samostatne neurobíme nič. Napriek tomu pretrváva v členských štátoch trend, že si vojenskú suverenitu musíme chrániť.