Na Slovensku tvoria 51 % populácie ženy, vzdelanostný potenciál žien je vyšší ako v prípade mužov. Neodráža sa to však ani na trhu práce ani v politike. Prečo je to tak? Existujú určité bariéry špecifické pre ženy?
Áno, sú špecifické bariéry, môžeme ich zhrnúť pod pojem „rodová diskriminácia“. Ukazuje sa, že aj napriek mnohoročnej snahe o odstránenie tohto fenoménu, či už legislatívou, napríklad antidiskriminačným zákonom z roku 2004, ale aj rôznymi osvetovými projektami, ostáva rozšíreným problémom slovenského trhu práce. V poslednej dobe však nadobúda rôzne nové podoby a jeho mechanizmy sa stávajú sofistikovanejšie. Napríklad – ak sa pozrieme na proces prijímania do zamestnania, personalisti dnes už vedia ako obísť „zakázané“ otázky, neopýtajú sa ich priamo, ale okľukou.
Podobne sa „maskuje“ prepúšťanie. Napriek tomu, že Zákonník práce pamätá na ochranu žien v rôznych oblastiach, zamestnávatelia dokážu rôznymi spôsobmi zamaskovať a skryť prepustenie za organizačné dôvody.
Vo všeobecnosti by sme mohli hovoriť o bariérach sociálno-ekonomických. Napríklad chýbajúca infraštruktúra na zladenie súkromného a profesného života žien a tým vytvorenie podmienok na to, aby si každá žena mohla slobodne vybrať, akým spôsobom chce túto otázku riešiť. Ďalej môžeme hovoriť o bariérach a kultúrnych, pretože sú stále značne rozšírené rodové stereotypy. Príčiny však môžeme deliť aj na všeobecné a rodovo špecifické. Do tej prvej skupiny určite patrí slabé právne povedomie verejnosti o právach zamestnancov a zamestnankýň v kontexte diskriminácie, ale aj to, že u nás je antidiskriminačná legislatíva len na papieri, či slabé prepojenie jednotlivých zákonných noriem, zamestnávatelia sú schopní nájsť medzery v zákone, resp. dodržiavajú len to, čo majú celkom explicitne zakázané.
Prečo je otázka rodovej rovnosti často vnímaná ako „ženská vec“? Ako dosiahnuť, aby sa o túto vec zaujímali aj muži?
Je to tak. A nielen u nás. Aj preto minulý rok herečka a vyslankyňa dobrej vôle OSN Emma Watson prišla s kampaňou „HeForShe“. Táto téma potrebuje aj „feministov“, bez toho sa stále budeme točiť v začarovanom kruhu. Vidno to aj na príklade niektorých krajín, celkom nedávno Kanady. Nový premiér Justin Trudeau na 50 % žien vo svojom kabinete nepotreboval žiadne extra sofistikované argumenty. Vystačil s tvrdením „lebo je rok 2015“. Kedy to zažijeme aj na Slovensku, to si netrúfam odhadnúť.
Žena vo vysokej funkcii ešte neznamená otvorené dvere aj pre iné ženy, či záruku, že bude presadzovať rodovo citlivé politiky. Podľa niektorých expertov treba na zmenu diskurzu kritickú masu. Tvrdíte, že kvóty pre ženy nie sú na Slovensku priechodné. Prečo a aké iné riešenie vidíte na zvýšenie ich počtu v politike alebo rozhodovacích pozíciách?
Nehovorím, že nie sú priechodné, hovorím, že nemôžu byť LEN príkazom, ktorý príde zhora, alebo nebodaj zvonku. To by bolo sociálne inžinierstvo, ktoré spoločnosť nepríjme. Navyše, slovenská spoločnosť reaguje na kvóty hystericky, bez ohľadu na to, čoho sa týkajú. Je to asi aj pozostatok z bývalého režimu. Avšak na Slovensku stále ešte nevidím organizácie s jasným „ťahom na bránku“ á la Fórum 50 % v ČR alebo Hnutie žien v Poľsku. Čo sa týka zastúpenia v politike, bolo by dobré zaviesť nejaké podporné, motivačné mechanizmy („incentives“), aby politické strany (ako dôležití „gate-keepers“) dávali viac žien na popredné miesta kandidátnych listín. Tiež sa to však nedá bez verejnej diskusie a tlaku verejnosti.